original Je tu ďalšia ukážka z pripravovaného románu o bahne slovenskej smotánky Ako som skončil so šoubiznisom. Úryvok z kapitoly s názvom Mama kajuta nájdete už túto sobotu 24. augusta v denníku Pravda.

MAMA KAJUTA

Hviezdne časy. Rok dva nula jedna dva tri nula osem nula dvadsaťštyri. V tme pre monitorom sa vlní tvár. Zrní a preskakuje každú chvíľu, s unavene privretými viečkami a lenivým kyslastým úsmevom. Vytečenými očami loví na obrazovke záchytný bod, no po roztrúsených ikonkách na monitore aj po všetkých tých blikajúcich červených a modrých svetielkach, kontrolkách a monochromatických displejoch kĺže jeho pohľad v úplnej tme izby celkom bez pozastavenia. Tóny farieb na obrazovke sa menia a osvetľujú postavu pred ním.
Som celý zelený. Nevidím už poriadne na oči, magická žiara vlnenia obrazovky ma magneticky priťahuje. Viac ma však priťahuje vytúžený koniec po niekoľkých nociach únavnej práce bez spánku a oddychu. Snívam v bdelom stave, ako sa konečne môžem zvaliť do postele. A hibernovať kómou spravodlivých až do úspešného konca všehomíru. Môžem ja snívať. Zo spánku ma hneď vzkriesi ďalší súrny prípad. Kšeft na prežitie. Roboticky ťukám do klávesníc a súkam zo seba zhluky slov. Keby som si raz tak mohol strihnúť napríklad nejaké sci-fi, nie rozvláčne romantické seriály, komorné melodrámy, komorové súčasnosti.
Môj útulný sterilný inkubátor v centre mesta mi nahrádza lono maternice, vlhké dno rodnej Zeme, je to tma, ktorá sa ma ujala uprostred púšte rozpálenej až do nepríčetnosti opaľovacích krémov UV faktor X shine & sun. Vypálený pozdrav do rodných lovíšť. A ako doma. Ja sa mám dobre. Kajuta sa má dobre. Mama sa má dobre. Toto je moje miesto. Toto je moja tma. Nech si vonku zúria všetky svety, dve ženské, tri úvery, desiatky džobov, stovky televíznych kanálov, tisíce povinností. Toto je môj bod. Tu som jeden. Toto som ja.
Doktor Karz mi s tým nevie pomôcť. Proti tme nie sú žiadne lieky.
„Viac toho slnka,“ pousmeje sa. Na jeho okuliaroch na okamih zažiaria odrazené lúče z pootvorených žalúzií.
Ale keď ja musím sedieť v pilotnej kabíne. Autopilot začal v poslednej dobe viac popíjať, centrálna pamäť vynecháva, no a niekto smer predsa udržať musí. A hlavne to tempo. Stíhať míľové kroky s trendmi, módami a modusmi, udržiavať vzťahy, aj ten obnosený a hrdzavejúci zovňajšok. Havrany na strome za domom už čakajú.
Vonku nasnežilo jak v reklame. Bieloba sa prestiera, kam len priemyselné kamery dovidia. Z obrazovky sa valí hustá snehová hmlovina, no rozplýva sa sotva pár centimetrov od zdroja žiarenia. Okienko s priamym prenosom z ulíc mesta svieti v mojej opancierovanej pilotnej kajute a pracovni ako zarámovaná fotografia z nikdy neexistujúcej dovolenky. Jediný pôvod svetla sa okolo mňa rozpúšťa s jemnosťou práškového cukru v teplúčku a víre voňavej spenenej tmy.
Na sviatky mama hrá nábožnú. Predstiera zvyky, ale jablko prereže po dĺžke, nie naprieč, aby sa ukázala hviezdička. A tiež ide o neporušené jadierka. Poviem jej nato niečo, aspoň nie je ticho. Ale ona si trvá na svojom. Potom predvedie pár ďalších podivných tradícií v podobe oplátok s medom korenených granulovaným cesnakom či kapustnice z nesušených hríbov a nekvasenej kapusty. Z šušlajúceho vadného reproduktora chrapčí vianočná koleda. Platňa na starom gramofóne preskakuje. Lajčiaková spieva tichú noc. Tichá.
„Tichá-cha-chá."
Jej večné naivné otázky ohľadom šoubiznisu. Či som taký sprostý, že tej moderátorke píšem nespisovné repliky ako napríklad „Kde ste bola?“. Darmo jej vysvetľujem, že ona moje scenáre nečíta. Tak pre koho ich potom píšem? Pre režiséra. A čo jej niečo režisér nepovie, že zle rozpráva? Lebo aj on je sprostý. Tak prečo mu niečo nepoviem ja, aby jej povedal? Som sprostý? Nie. Malý.

(pokračovanie)...