"Svetielka v tme blikajú ako uhlík cigarety. Niekto poťahuje, iný si musí nechať fúkať. Dym do tváre. ..." Viac tu

Partizánka

Svetielka v tme blikajú ako uhlík cigarety. Niekto poťahuje, iný si musí nechať fúkať.

Dym do tváre.

Zavriem oči a potiahnem zhlboka nosom svoje fantázie. Nad hlavou mi visia tisíce hviezd, milióny iných svetov, mraky dimenzií. A ja tu básnim o cigarete.

Zo zákopu za chrbtom zachytím blaženú vôňu. Partia vojakov si na striedačku podáva cigaretu, stočenú spakruky, s nechutne mokrou špičkou. Sliny sa miešajú, počuť mľaskanie, kašeľ. A hneď sa dovalí Geňo, zavetril dym, nos má dobrý ako zviera z ruského útulku. Vytrhne ju bez opýtania z ruky prvému a dychtivo ťahá jeden šluk za druhým a čmudí nosom ako fabrika. V momente je okolo neho kruh skandujúcich chlapov. Nahlas sa prekrikujú, povzbudzujú veterána a uzatvárajú stávky:

„Sto na sto!“

„Dvesto! Dvestopäťdesiat!“

Iní odrátavajú, koľko šlukov delí Geňa od okrúhlej stovky:

„Dvanásť!… Jedenaaa… Jedenásť!… Desať! Deväť!“

„Boha, Geňo, ideš! Už iba päť!“

A Geňo dal päť. A potom desať. Závistlivo sme naňho pozerali a ľutovali šluky, ktoré sme si mohli sami užívať. To by sme najprv ale museli byť hrdinovia ako Geňo. Geňo sa prišiel pomstiť. Drží v obhorených prstoch už iba žiariaci uhlík a s pokojom vládcu ohňa si užíva dym do posledného obláčika. Nie je fyzicky možné, aby sa z blčiaceho uhlíka dalo čo len raz potiahnuť.

„Geňo, daj ešte šluka!“

„Geňo! Nebuď geňo! Daj ešte päť!“

Geňo sa usmeje a potiahne si, koľkokrát chce. Otvorí pred svojou zarastenou tvárou prázdnu dlaň a vyfúkne do nej dym, ktorý sa nám rozplynie pred očami. Zdvihne holé ruky nad hlavu ako kúzelník. Je po cigarete. Naša posledná. Mohli sme sa o ňu podeliť, podávať si ju medzi sebou na partizána. Sucho vzdychnem.

Prešli sme kilometre krajinou pustou od horizontu po horizont. Celé dni pochodu púšťou, bez paliva, bez cigariet. Spievať sme sa odnaučili rýchlo, horšie to bolo s ostatným. Tu nám boli všetky ťažké stroje aj tie strojčeky na šúľanie tabaku úplne zbytočné. Kam sme dovideli, len samé kamenie, piesok a viac nič. Na púšť je každý hrob plytký, a hŕba balvanov sa preto na ňom vŕši zároveň ako pomník, aj ako kotva. Stúpame z nohy na nohu a kopeme pred sebou kamene. Rozsypané mohyly a náhrobky, akých sa nedotkla ani najsilnejšia púštna búrka, keď nevidieť na pol metra a piesok ožíva ako roj smrtiacich moskytov. Kráčame po nekonečnom cintoríne a cítime, že tu budeme onedlho doma.

Vyrazili sme do útoku, chvíľu po dotiahnutí uhlíka, ktorý Genadij zvieral v nechtoch. V zmätku a zvieracom besnení stihnem ešte zazrieť, ako explózia na kusy roztrhala veliteľa roty, aj všetky nádeje, čo mi zvýšili. Nemám dych. Krok dozadu. Zem. Padám hneď nato do blata s prestrelenými pľúcami. Zahučím na chrbát s vystretými hnátmi. Bezmocne zodvihnem hlavu. Prekvapene pozriem na telo nad sebou. Pred očami sa mi mihá celý život. To nie je život.

Geňo sa skloní ku mne. Celý horí. Vo vzduchu ucítim prenikavú vôňu ohňa a v mysli sa mi vybaví nádherná biela partizánka. Geňo ma objíme, silno ma pobozká na ústa a ja si narýchlo môžem štipnúť čosi z jeho dymu. Z posledných síl sa poriadne nadýchnem a privriem oči. Geňo uteká ďalej. Pomôcť aj druhým. Neležím tu sám. Z vystrelenej diery v mojej hrudi uniká hore k nebu mráčik dymu. Pravý turecký tabak. Hladne sa ho ešte raz nadýchnem a omieľam jeho vôňu na jazyku s pocitom úľavy a bezbrehého pokoja. Zadržím dych. Tento si nechám celý už iba pre seba.

Pozerám na oblohu. Nad hlavou stále tie rovnaké hviezdy, nepohnuté a isté. Chladne sledujú krvavý zápas o sväté veci, o palivo, ženy, o cigarety. A ja zrazu vidím, že to bafkajú bohovia. Nebesá, užívajú si svoje miestečko tam hore, vysoko nad nami aj nad horiacim bojiskom. Ich uhlíky blikajú, bledé svetielka slabnú.

Popol si nechám klepať na hlavu.