Agda Bavi Pain.com

Najslávnejší tchor Julius von Fontana vo svojom chlieviku pričuchol k umeniu na verejných priestranstvách. V novom čísle Romboidu. 

Známy zvierací umelec a superskunk Julius von Fontana udiera do nosa pravidelne vo svojej rubrike Tu niečo smrdí, pán FONTANA. Čo nové nevonia na poli kultúry, umenia, šoubiznisu a iných úžitkových plodín sa dozviete vždy v novom vydaní časopisu pre literatúru a umeleckú komunikáciu Romboid. Viac v novom čísle 05/2011.

ako to cíti najslávnejší slovenský tchor

Sochy, hýbte sa!

Opäť je tu jar, ten čas, ktorý nás vyháňa von, na otvorené priestranstvá lúk, hájikov či mestských parkov, pomilovať sa so slnkom, zeleňou aj svojimi najbližšími. Každý z nás chce po sebe niečo zanechať; niekto rozvetvenú rodinnú mafiu, iný malebné celoživotné dielo. Práve na týchto miestach môžeme ešte aj dnes natrafiť na podivné útvary z kameňa či kovu, hoci už len na ich zanedbané torzá a zrúcaniny, ktoré tu akiste zanechala ľudská ruka, aby dotvorila Zem podľa svojho aktuálneho obrazu.
Priznám sa, že som modernému sochárskemu umeniu dlho nerozumel, vedený prísnou rukou starého sveta, a ani teraz po rokoch nie som z neho vlastne o nič múdrejší. Prečo by som aj mal, malý som ja tchor s ešte menším mozočkom, no ale vzťahu ľudí k ich vlastným výtvorom nebudem zrejme rozumieť nikdy. Jedna radosť sa dnes z verejných miest demolujú a demontujú umelecké diela, skulptúry a sochy hodnoty síce rôznej, no bez akéhokoľvek náznaku diskusie, či aspoň vysvetlenia. Ako v nedávnom prípade kedysi zakazovaného sochára Jozefa Jankoviča, ktorému sa takto s láskou postaral štát už o viaceré diela. Napokon, o slovenskej holubičej kultúrnosti svedčí aj to, že u nás nerastú žiadne nové „čierne sochy“, zato však celoročne prekvitajú vládou požehnané čierne stavby, prinajmenšom poškodzujúce, ak nie rovno ničiace mnohé pôvodné a dokonca chránené historické pamiatky alebo vykopávky. Divíte sa potom, že nemáte dejiny? Ani s hroznými monumentmi z temnej totalitnej minulosti sa nezúčtovalo najrozumnejšie, a tak doláre za pohľad na komunistické ozruty nechávajú turisti z celého sveta v neďalekom Memento Parku v Budapešti. Ak nerátam pseudohistorické karikatúry podvrhnuté pred hradom či „očumené“ gýče na pobavenie nešťastne zablúdených Japoncov, posledné čo z moderného umenia na našich uliciach zostalo, je street-art. A ten je, naopak, za svoju dobrú vôľu tvrdo stíhaný, hoci za poľudštenie ruín a opadaných fasád by si zaslúžil celoslovenskú podporu. Počarbané domy sú aj omnoho konzervatívnejším očiam neraz tisíckrát milšie než panelové bunkre zateplené krikľavými teplými farbami. Všetci vieme, ako rýchlo zmizla Ficova busta inštalovaná na jednom z bratislavských námestí, zostáva preto naozaj záhadou, čo môže ulahodiť vicišpánom, ktorí odstraňujú aj svoje vlastné kravatové zväčšeniny a zvečneniny…
Každému je dnes snáď jasné, že nová vláda sa od tej starej v ničom nelíši, neprináša žiadnu inú víziu ani alternatívu, pravda, ak za ne nepovažujeme nové nenažraté tváre medzi tými prežratými, ktoré nemajú potuchy nielen o hodnotách kultúrnych, ale dokonca ani tých finančných. Minister financií, ktorý diletantsky obviní „nemenovaného renomovaného“ novinára z trojtisícových príjmov, má so znalosťou domácich finančných pomerov spoločné skutočne iba to „mini“ v jeho ministrovaní. Tak teraz už naozaj neviem. Stúpil som do niečoho voňavého v parku na prechádzke alebo tu zas niečo pekne smrdí?

Viac tu a tu a tu. FONTANA tu a tu a tu