Agda Bavi Pain.com

Tchorík Julius von Fontana smradí v novom čísle časopisu Romboid, ktorý je tentoraz venovaný Košiciam. 

Známy zvierací umelec a superskunk Julius von Fontana udiera do nosa pravidelne vo svojej rubrike Tu niečo smrdí, pán FONTANA. Čo nové nevonia na poli kultúry, umenia, šoubiznisu a iných úžitkových plodín sa dozviete vždy v novom vydaní časopisu pre literatúru a umeleckú komunikáciu Romboid. Viac v novom čísle 06/2011.

ako to cíti najslávnejší slovenský tchor

Spievajúci košický Fontana

Vážení ľudia, milé občianky. Tak som tu opäť, keď puch na dvere klope. Dnes vás môj nos zavedie až na koniec sveta, kam nevedú žiadne diaľnice ani kroky investorov. Navštívime mesto, ktoré navždy zostane druhoradé, aj keby sa postavilo na orloj staromestskej radnice. Zato sa však ako prvé a jediné môže hrdiť titulom Európske hlavné mesto kultúry. Bravo! 

Mal som svojho času možnosť obsmŕdať ešte počas príprav akcie v maďarskom meste Pécs, ktoré nieslo titul v minulom roku 2010 spolu s „poloeurópskym“ Istanbulom. Nielen finančný prínos takejto megaakcie je hlavne v menších mestách viditeľnejší, to postrehla iba počas niekoľkohodinovej návštevy Pécsu aj moja maličkosť. Snáď sa tak dá povedať aj o mojich milovaných rodných Košiciach, ktoré prídu na rad spolu s francúzskym Marseille. Od očakávaného momentu nás delí sotva rok a pol a práce je prinajmenšom toľko ako na kostole. A pravdepodobne viac ako na nedostavanom Dóme sv. Alžbety, ktorý strávil pri rekonštrukcii za nechutným vlnitým plechom bezmála desať rokov. 
Výmenníky sa zmenili na kultúrne centrá, kasárne na Kulturpark a na akciách sa predstavujú najrôznejšie spolky, menej sa propagujú lokálne akty a miestni umelci, aj pomerne známi a podaktorí aj za hranicami. Že nie sú práve doma? Aha. Ani v Košiciach doma nikto nebýva prorokom, tobôž umelcom, a tak sú dočasne či doživotne usídlení v hlavnom meste alebo naprieč glóbusom. Netreba sa diviť, ak horká príchuť domoviny mení lokálpatriotov na ignorantov a napokon aj vydedencov vykorenených z celoslovenského kontextu.
Ich odlivu z kultúrnych košických sfér neprospela ani absencia vysokých škôl umeleckého zamerania, ak nerátame Fakultu umení na podivuhodnej pôde Technickej univerzity. Po VŠMU bola bohužiaľ ďalšia škola tohto smeru ešte za úderníckeho úradovania mečiarizmu priklepnutá „verným Stredoslovákom“. A banskobystrická Akadémia umení za ten čas pomohla na svet mnohým talentom, ktoré pri prvej príležitosti prestúpia do Bratislavy, kde je uplatnenie v úzkoprofilovom odvetví neodškriepiteľne väčšie.
Kultúra a priestor pre ňu je vo všeobecnosti v rukách úzkej skupiny ľudí, čo v lokálnom meradle predstavuje zopár správne vyvolených regionálnych bardov a smotánku z periférie. Aspoň načas to v Košiciach vzali do rúk aj iní a vďaka novým projektom vytvorili nádej, že raz mladí spisovatelia, divadelníci či filmári nebudú hneď utekať preč alebo sa utiekať do liečiteľskej Afriky, Nepálu či posvätnej Indie, kde zblúdil už nejeden slovenský barbar. Aby tí, čo sa aj napriek obmedzeným vyhliadkam rozhodli zostať, nezostali ohlodaní vlastnými mačkami ako básnik Karol Pém alebo nespáchali samovraždu ako Pali Kraus, psychiater a spevák legendárnych KBB.
...

Čítaj viac tu a tu a tu. FONTANA tu a tu a tu